V predchádzajúcom článku sme si povedali, čo to je oxid uhličitý a aká je jeho úloha v akváriu. Načrtol som dva najpoužívanejšie spôsoby, ako dostať uhlík do vody a spomenul tretí trochu kontroverzný. V tomto článku sa na túto problematiku pozrieme podrobnejšie.

Sóda

Ako prvý spôsob spomeniem niečo, čo som v predchádzajúcej časti nespomenul vôbec. Ide o zaujímavú myšlienku, ktorá viedla k prvým pokusom s CO₂ v akváriu.

Pre niekoho je možno trochu zvláštny nápad liať do akvária sýtenú vodu. Na druhej strane, tá myšlienka nie je vôbec mimo. Bublinková voda je väčšinov sýtená práve oxidom uhličitým. Nehovorím, samozrejme, o rôzne ochutených vodách ale o čistej sóde. Dokonca si ju viete vyrobiť aj doma. Pamätníci si pamätajú tzv. “sifónky”, dnes na to máme moderné výrobníky sódy.

Keď máte teda vodu, v ktorej už je CO₂ rozpustené, nestačí ju proste naliať do akvária? Na prelome 70. a 80. rokoch minulého storočia na túto myšlienku prišiel aj zakladateľ moderného aquascapingu Takashi Amano. Vo svojej knihe z roku 1992 “Nature Aquarium World” pomenoval tento príbeh: “Five Bottles of Carbonated Water”.

V skratke - jedného dňa si doniesol domov 5 fliaš sódy a nalial ich do akvária. Na jeho počudovanie, rastliny začali perliť. Práve to ho utvrdilo v názore, že rastlinám chýba dostatok oxidu uhličitého.

Bohužiaľ, v praxi má táto metóda niekoľko problémov. Ak sa chystáte kupovať sódovku po kartónoch vedzte, že si priplatíte. Navyše musíte dávať pozor na akékoľvek ďalšie prímesy a konzervanty. Z ekologického hľadiska to tiež nie je vhodné, nakoľko sa už len máloktorá voda predáva v inej ako plastovej fľaši. Vyrábať si sódu doma rovnako nedáva veľký zmysel. So správnou redukciou si totiž fľašu z moderného výrobníka sódy dokážete pripojiť na štandardný tlakový set. Tým sa vyhnete relatívne veľkým stratám plynu, ktoré sprevádzajú tento proces. Problémom pre faunu môže byť aj skokové pridanie oxidu uhličitého a výzvou bude aj automatizácia či kontrola pridaného množstva.

Tekutý uhlík

Produkt, ktorý je často propagovaný ako dobrý zdroj uhlíka v akváriu, no pri nesprávnom používaní môže napáchať veľké škody. Spomeniem ho v tomto článku najmä preto, že býva niekedy chybne považovaný za alternatívu k pridávaniu oxidu uhličitého.

V skutočnosti ide o glutaraldehyd, prípadne jeho polymér polycykloglutaracetal. Strašné názvy, ale uvádzam ich preto, aby ste si o nich mohli prečítať niečo viac.

V prospech jeho použitia ako hnojiva som našiel dve teórie, ako funguje. Asi hodinu som sa snažil hľadať nejaké vedecké štúdie, ktoré by ich potvrdili alebo vyvrátili, ale nenašiel som nič. Neviem teda posúdiť či a v akej miere to funguje.

    • Pri chemickom rozpade sa za pomoci baktérií vo vode rozpadá na CO₂
    • Rastlina prijme látku ako medziprodukt a CO₂ si sama vyrába, prípadne využije uhlík inak

Predpokladajme, že to funguje a poďme ďalej. Jeho ďalšie použitie je pri boji s riasou. V tomto bode by som chcel tekutý uhlík naozaj vyzdvihnúť ako výborný a účinný produkt. No je to biocid a ako názov napovedá, zabíja všetko živé. Nie iba riasu. Akokoľvek desivo to znie, to čo si kúpite je väčšinou 1 až 2,5 percentný roztok a pri dodržaní dávkovania výrazné škody nehrozia. Náchylnejšie môžu byť najmä machy alebo niektoré citlivejšie rastliny.

Čo sa však týka otázky hnojenia, je k dispozícií neporovnateľne menej uhlíku ako pri používaní plynného CO₂. Ak by sme sa chceli zvýšením dávkovania dostať na porovnateľné množstvo, tak v akváriu nič neprežije. Je zrejme lepšie ako nič, ale zázraky nečakajte.

Kvasný systém

Jednoduchý a lacný spôsob je tzv. burčiak. Ide o obyčajnú nádobu, v ktorej prebieha kvasenie. Vedľajším produktom je oxid uhličitý. Existujú hotové komerčné riešenia alebo si môžete kvasnú zmes vyrobiť doma. Na obrázku uvádzam jednoduchú schému. Dá sa to spraviť aj lepšie, ale to si povieme v samostatnom článku.

Po rozbehnutí prebieha reakcia neustále a už nemáte možnosť spomaliť ju ani pozastaviť. Regulácia je teda komplikovaná, no nie nemožná. Je dôležité, aby ste nikdy výstup neškrtli, pretože by dochádzalo k narastaniu tlaku, čo by mohlo skončiť dosť nepríjemne.

Na kvasenie, samozrejme, potrebujete kvasnice (napr. droždie alebo pivovarské kvasnice) a niečo, čo bude kvasiť. V tomto bode sa komerčné riešenia väčšinou líšia od DIY (do it yourself) riešenia. Kým v prípade po domácky vyrobeného kvasu je základom najčastejšie cukor, komerčné výrobky sa snažia dosiahnuť stabilnejšiu reakciu použitím média, ktoré kvasí iba zvrchu.

Najväčšou nevýhodou tohto riešenia je spomínaná stabilita produkcie, ktorá má tendenciu rozbehnúť sa prudko a pozvoľna spomaľovať. Rovnako je komplikáciou nízky tlak, čo neumožňuje používať sofistikovanejšie riešenia na rozpustenie plynu vo vode. V neposlednom rade treba spomenúť, že kvasenie nebude prebiehať donekonečna a niekoľkokrát do mesiaca budete musieť proces štartovať od začiatku.

Keď vezmeme ale do úvahy všetky tieto problémy, tak sa tento spôsob s trochou trpezlivosti dá nastaviť veľmi dobre. Vo výsledku tak získate funkčné riešenie za málo peňazí. 

Tlakový systém

V súčasnosti najsofistikovanejším spôsobom je dávkovanie oxidu uhličitého z tlakovej fľaše. Oproti kvasnému systému je toto riešenie náročnejšie na množstvo komponentov, no benefitom je omnoho vyššia kontrola a účinnosť. 

Vhodne zvolená fľaša vydrží dodávať CO2  do akvária niekoľko mesiacov a cena za doplnenie je veľmi malá. Zaužívané sú tri koncepty systémov:

    • Sýtenie nonstop 24h denne
    • Časové spínanie, ktoré je spravidla posunuté o 1-2 hodiny dopredu pred režimom svietenia
    • Spínanie pomocou PH kontrolera, ktoré udržiava pomocou CO2 nastavenú hladinu PH

Regulácia prebieha jednoducho pomocou ihlového ventilu. V praxi sa prietok nastavuje v “bublinkách za sekundu”.

Ako nevýhodu musím spomenúť väčšie množstvo drahších komponentov, ktoré sa môžu pokaziť. Aj následkom vyššieho tlaku môže dochádzať k únikom a častejšej nutnosti dopĺňania zásob. Osobne však za najväčšiu nevýhodu považujem vstupné náklady. Platí, že čím väčšia fľaša tým máte lepší pomer cena/výkon. Štandardne je certifikovaná na 10 rokov, po tejto dobe je potrebné vykonať tlakovú skúšku. Častým DIY projektom býva prerábka CO₂ hasiaceho prístroja. Osobne s tým skúsenosť nemám, takže objektívne sa k tomu neviem vyjadriť. Treba si ale dať pozor na legislatívne požiadavky takejto prerábky, aby vám v plniarni neodmietli naplniť prerobenú fľašu.

Pozor na systémy, ktoré používajú jednorázové výmenné fľaše. Aj keď sú lacnejšie, časom sa náklady nazbierajú. Ako som spomínal už v úvode, tlaková bomba sa dá použiť aj z výrobníku sódy. Niekomu to môže viac vyhovovať najmä ak nemáte v okolí plničku, no treba počítať s tým, že sa tiež oplatí o niečo menej.

Ktorý si teda vybrať? 

Aj sýtenie akvarijnej vody prešlo od začiatkov postupným vývojom až do dnešnej doby. Dnes poznáme dva rokmi overené a bezpečné spôsoby. Ak môžem niekomu subjektívne poradiť s výberom, tak za najdôležitejšie kritérium považujem to, ako veľmi sa chcete venovať údržbe a experimentovaniu. Akvárium máte v prvom rade na to, aby vám prinášalo radosť.

Ak máte naozaj túžbu po DIY činnosti, bude pre vás optimalizácia vášho vlastného CO₂ systému zábava. Netreba sa toho báť. Komerčné kvasné produkty by som odporúčal skôr na prechodné obdobia, keď potrebujete niečo čo bude pár týždňov fungovať. Alebo ak nechcete experimentovať a z akéhokoľvek dôvodu odmietate fľašu.

Ak chcete niečo, čo zapojíte a bude fungovať niekoľko mesiacov, je tlaková fľaša riešenie pre vás. Aj za cenu toho, že radšej založíte akvárium neskôr.

Autor: Martin Hlavňa

Predchádzajúci diel: Sprievodca CO₂ v akvaristike I.: Prečo oxid uhličitý?

Páčil sa ti tento článok? Daj nám like. Ak by si doň niečo doplnil alebo ho pozmenil, napíš nám na info@shrimp.sk.